Umenie priniesť trochu dobra

Eva Henychová na prvý pohľad zaujme vlasmi, očami a komunikatívnym úsmevom. Krehká postava sa pod stáročnými klenbami chrámu stráca, no na prenikavý hlas aj ony spozornejú o chvíľu sa mu začnú poddávať rovnako ako prstom struny gitary. Zaútočia na ňu chladom, no ona si oblečie bundu. Hoci sa jej takto hrá oveľa horšie, z divákov to nik nezbadal. Rezonancia strún, klenieb a duší pokračuje. A trvá dlhšie, ako všetci čakali.

Eva, ty si speváčka, gitaristka, skladateľka… Čím sa cítiš byť najviac?

Umelkyňou. Znie to síce tak nadnesene, ale práve v tomto pojme je zahrnuté všetko. Aspoň pre mňa. A hoci to môže znieť trochu bláznivo a uletene – to je moja povahová črta – možno práve umenie, ako ho chápem, je mojím životným predurčením.

Ako sa človek stane umelcom? Kedy to cíti – teraz už som umelec?

Taký okamih som nepocítila. Ale celý môj život tak nejako k tomu smeroval. Hoci bolo dokonca obdobie, keď som sa tomu bránila. Chcela som byť rozumná, ísť študovať na gymnázium, potom na nejakú normálnu vysokú školu, pracovať… Umelecký život je o všetkých možných neistotách, napríklad aj finančnej. Rodina ma prehovárala, že mám žiť normálnym životom a istý čas som s tým aj súhlasila, ale nejako som umeniu neušla.

Ako s tým súvisí tvoja viera? Medzi veršami tvojich piesní sa dá vycítiť…

Kristus hovoril, že máme byť soľou zeme. Ja by som to ešte trikrát podčiarkla a dala za to štyri výkričníky. Nehovoril, že máme byť mäsom… To znamená, že ak ja ako veriaci človek robím svoju prácu, v mojom prípade teda pesničky – či už o láske, bolesti, nenávisti – vždy v nich tú vieru – ako soľ – cítiť bude.

Ale zas nie až tak okato.

Z môjho pohľadu – z pohľadu človeka, ktorý sa nenarodil vo veriacej rodine a k viere prišiel ako dospelý – viem, čo ma pri hľadaní Boha oslovovalo a čo nie. A neoslovovali ma piesne, v ktorých sa o Ježišovi spievalo priamo. Oslovovalo ma práve to, čo som len vycítila, to skryté medzi riadkami. Nie je skryté tak, že zaniká, ale ani nevytŕča, že už nevidno nič iné. Ako keď sa posolí polievka – dostane chuť. Aj život s vierou má chuť. Ale nie je nutné, aby sa celá polievka stala soľou.

Nechávaš teda ľudí nad textami premýšľať…

Nemusí sa im predsa všetko servírovať na tácke. Možno to prirovnať k ženskej kráse. Žena, oblečená v pekných šatách, môže byť oveľa príťažlivejšia ako žena bez šiat. Aj mňa lákajú tajomstvá. A najväčším tajomstvom je pre mňa Boh. Pritom sa ale necítim byť kazateľom, ani kňazom. Ak moje videnie vecí niekomu pomôže k dobrému – predpokladám, že moje pesničky nenavádzajú na zlé – Bohu vďaka. Cítim sa skôr nástrojom v jeho rukách a cítim, že mi dáva veľký priestor na to, aby som bola sama sebou. Nikdy som netvrdila, že som dokonalá, ani že nehreším. Na veľa vecí mám odlišný názor ako radikálny kresťanský prúd. Netajím sa tým a myslím, že je to moja vec.

Bola si ale na Ukrajine na misii, chodíš do väzníc…

Na Ukrajine boli so mnou aj neveriaci ľudia. Tiež takí, ktorí robia humanitárnu pomoc, vyslanci ministerstva zahraničia. Ľudia, ktorí s vierou nemajú nič spoločné. Jednoducho chodia iným pomáhať.

A tvoj motív?

Navštíviť tých ľudí, zaspievať im, pozrieť sa do sveta. Na Ukrajine napríklad zaspievať českým krajanom. Priniesť trochu dobra, to áno. Ak v tom niekto cíti Boží dotyk, je jeho vecou, že to takto nazve. Nechcem, aby ľudia hovorili: Henychová chodí, evanjelizuje a spieva o Bohu. Myslím, že ani Boh to odo mňa nežiada. On chce, aby som rozdávala dobro. Každý muzikant túži rozdávať ho. Hoci aj neveriaci. Hudba je taký univerzálny jazyk, ktorému rozumejú všetky národy a ľudia bez ohľadu na to, či v niečo veria alebo nie.

To áno, ale už keď umelec vystupuje v kostole, ako ty, ľudia akosi automaticky…

Je veľký rozdiel v religiozite trebárs medzi východným Slovenskom a západnými Čechami. Tam je veľa ľudí neveriacich, alebo sú len pokrstení a k Bohu sa nehlásia. To je úplne iná situácia. Možno aj z toho pramení môj postoj. Keby som v Čechách otvorene spievala o Ježišovi, tak ma vypískajú. Ja potrebujem ľudí osloviť a predať im Boha úplne inými slovami – skryto. Chcem im najmä povedať, že Boh je láska, dobro – ale v obrazoch. Nehovoriť otvorene – u nás na to ľudia nie sú pripravení.

Ako je to vlastne s tvojou popularitou? V šestnástich si vyhrala Portu a odvtedy…

Nikdy som sa necítila byť na vrchole. Je to tak, že v určitých kruhoch som veľmi slávna a v niektorých ma zasa ľudia vôbec nepoznajú. Niekde napríklad neurobia koncert v „kulturáku“, lebo o Henychovej nikdy nepočuli. Celá tá sláva je žartovná. V rádiu sa moje pesničky nehrajú. U nás je taká situácia, že na hudobnom trhu vládnu komerčné rádiá, kde sa púšťajú samé hity. Moje piesne občas pustia vo verejnoprávnom rozhlase, ale jeho vysielanie je v českom éteri len akousi okrajovou záležitosťou.

Ako si teda ešte držíš svoje miesto na slnku?

Musím ísť úplne inými cestami. Spolieham sa na ľudí, ktorí ma počúvajú a majú radi moju hudbu. Koncerty organizujeme napríklad v kostoloch, kde nemusím platiť prenájom sály… Takýmto spôsobom sa snažím dostávať do povedomia. Je to cesta zdola, nie zhora – ako v televízii, kde ukážu hviezdu a diktujú divákom, že ju majú kupovať… Na môj koncert prídu ľudia, ktorí ma v živote nevideli, páči sa im to.

Hráš rada, aj keď ich príde do hľadiska málo?

Nemám síce z toho radosť, pre pätnástich ľudí v hľadisku sa nehrá veľmi dobre. Ale keď sa to už stane, tak hrám. Predsa oni nemôžu za to, že ten zbytok neprišiel.

Kam to chceš vo svojej kariére dotiahnuť?

Nechcem to nikam doťahovať. Nech sa to dotiahne niekde samo. Budem poctivo pracovať, spievať, trénovať – budem stále robiť, pokiaľ to pôjde.

Hovorila si o neistote umeleckého života. Dnes, v dobe terorizmu a globálnych katastrof, si však mnohí ľudia nie sú istí ani holým životom. Čo je pre teba v tomto svete istotou?

Ja sa nebojím. Ako veriaci človek mám aj k smrti celkom optimistický vzťah. Nebojím sa odchodu. Ľudia sa boja antraxu, že na nás niekto niečo hodí. Nie že by mi to bolo jedno, ale čo má byť, tak bude. Raz aj tak všetci zomrieme. Jedinou istotou je viera. Boh dáva životu nový rozmer a to je tá istota. Istá si nemôžem byť ničím – či sa ráno zobudím, či splním, čo sľúbim, isté nie je nič. Ale isté je, že existuje iný svet a že to všetko má svoj zmysel. A to je dôležité.